Cieľom knihy Posvätná ekonomika je postaviť peniaze a ľudské hospodárstvo na úroveň posvätnosti tak, ako je posvätné všetko iné vo svete.
V dnešnom svete sa pozeráme na peniaze ako na niečo skazené a máme na to dobré dôvody. Ak je vôbec niečo posvätné na tomto svete, tak peniaze to určite nie sú. Peniaze sa zdajú byť našim nepriateľom, decimujú naše inštinkty; každá myšlienka „to si nemôžem dovoliť“ stojí v ceste našej láskavosti alebo veľkodušnosti. Peniaze sa zdajú byť nepriateľom krásy, ktorá je znevažovaná výpredajmi. Peniaze sa zdajú byť nepriateľom každej osožnej sociálnej alebo politickej reforme, keďže korporácie tlačia legislatívu k tomu, aby podporovala expandovanie ich vlastnému profitu. Zdá sa, že peniaze ničia našu planétu tým, že podnecujú neuhasiteľnú chamtivosť, ktorou drancujeme oceány, lesy, pôdu a všetky druhy.
Minimálne od toho momentu, keď Ježiš vyhodil zmenárnikov z chrámu, vnímame peniaze ako niečo skazené. Politikov, ktorí namiesto služby verejnosti preferujú vlastné bohatnutie označujeme za skorumpovaných. Úplne prirodzene označujeme peniaze prídavnými menami „špinavé“ alebo „nečisté“. Hlásime sa k porekadlu „Nemôžeš naraz slúžiť Bohu a aj Mamonu.“
Zároveň je nespochybniteľné, že peniaze majú mysterióznu moc meniť ľudské správanie a koordinovať ľudské aktivity. Už v dávnych dobách mudrci žasli nad tým, ako púhe označenie udeľuje moc kotúčiku kovu alebo kúsku papiera. Keď sa dívame na svet okolo nás, je ťažké sa ubrániť názoru, že mágia peňazí je mágiou zla.
Je zrejmé, že ak máme zmeniť peniaze na niečo posvätné, bude potrebná revolučná zmena predaja, transformácia samotnej jej základnej podstaty. Nestačí zmeniť iba naše chápanie peňazí, ako sa nás snažia presvedčiť rôzni guruovia sebarozvoja. Je potrebné vytvoriť nový typ peňazí, ktorý stelesní a posilní naše zmenené postoje. Posvätná ekonomika popisuje tieto nové peniaze a novú ekonomiku ako ich splynutie. Taktiež skúma metamorfózu v ľudskej identite, ktorá je oboje, príčina i výsledok transformácie peňazí. Zmenené postoje, o ktorých sa v knihe hovorí, sú úplne v súlade s tým, čo považujeme za ľudské; zahrňujú naše chápanie zmyslu života, úlohu ľudskosti na planéte, vzťah jednotlivca k ľudskej a prírodnej komunite; dokonca toho čo to vlastne jednotlivec, ja, znamená. Napokon mi sami zažívame peniaze (a majetok) ako rozšírenie seba samého; vyjadrujeme to aj privlastňovacím zámenom „moje“. Rovnaké zámeno používame na identifikáciu svojich rúk, hláv a iných častí seba. Moje peniaze, moje auto, moje ruky, moja pečeň. Keď sme okradnutí alebo prídeme o niečo, čo vnímame ako časť seba, berieme to ako násilný čin, ktorý bol na nás spáchaný.
Posun od znevažovania peňazí k ich posvätnosti (čohosi, čo je hlbokou súčasťou našej identity a usporiadania sveta) môže mať skutočne ďalekosiahle následky. Ale čo to vlastne znamená pre peniaze, alebo čokoľvek podobného razenia, byť posvätné? V samotnej podstate je to úplne niečo iné, ako sme zvyknutí od slova posvätný očakávať. Počas niekoľko tisíc rokov bolo vnímanie posvätnosti, svätosti a božskosti spájané s niečím, čo je mimo prírodu, svet a telo. Pred troma či štyrmi tisícročiami sa božské bytosti presťahovali z jazier, riek a pohorí na nebo; stali sa majestátnymi vládcami prírody. Už neboli jej esenciou. To, že sa božskosť oddelila od prírody, malo za následok, že na záležitosti pozemského sveta sa začalo nazerať ako niečo neposvätné. Samotné ľudské bytosti sa zmenili zo žijúcich vtelených duší na ich hrubú obálku, púhu schránku duše, karteziánske zrnko vedomia, ktoré pozoruje svet, ale neparticipuje na ňom. Tak isto ako Newtonov Boh-Hodinár. Byť božským znamenalo vlastniť nadprirodzené schopnosti a byť nemateriálnym. Ak aj Boh zasahoval do diania sveta, stávalo sa tak len cez zázraky narušujúce alebo nahradzujúce prírodné zákony.
Paradoxne, táto odseparovaná, abstraktná vec, ktorú voláme duša, je niečo, o čom sa domnievame, že oživuje svet. Keď sa spýtame veriaceho človeka na to, čo sa zmení, keď človek zomrie, dostaneme odpoveď, že duša opustila telo. Ak mu položíme otázku, čo spôsobuje dážď, vietor, tak odpoveďou je: je to božie dielo. Avšak, vedci ako Galileo a Newton vylúčili Boha z týchto každodenných udalostí sveta a nahradili ho predstavou ohromného hodinového stroja, ktorý je poháňaný odosobnenou silou a hmotou. Ale aj táto hnacia sila potrebuje Hodinára, prvotný impulz na rozhýbanie hodín – natiahnutie hodinového stroja k tomu, aby sa vesmír naplnil energiou, ktorá ho poháňa už navždy. Tento koncept je stále živý ako Big Bang, veľký tresk. Prvotná udalosť, ktorá je zdrojom „negatívnej entrópie“, dala vznik pohybu a životu. V každom prípade, v našich kultúrnych reáliách si dušu predstavujeme ako niečo nezemské a oddelené. Niečo, čo napriek všetkému zázračným spôsobom zasahuje do reálií materiálneho sveta a taktiež akosi mysteriózne tento svet oživuje a ovláda.
Je nesmierne ironické a zároveň veľmi dôležité, že jediná vec, ktorá sa tomuto konceptu duchovnosti približujú na našej planéte najviac, sú peniate. Je to neviditeľná, nesmrteľná sila, ktorá hýbe a kormidluje všetky veci, je to všemocná a neúnavná „neviditeľná ruka“, ktorá, ako sa vraví, zabezpečuje kolobeh sveta. Nuž, v dnešnom svete sú peniaze abstrakciou, v tom lepšom prípade symbolmi na kúskoch papiera, ale častejšie len bitmi v počítači. Existujú v sfére, ktorá je veľmi vzdialená od materiálneho sveta. V tejto sfére nepodliehajú dôležitým prírodným zákonom. Nepodliehajú zániku a rozpadu ako iné veci. Sú zakonzervované, nemenné v trezoroch a počítačových súboroch, pritom sa zhodnocujú ubiehajúcim časom vďaka úrokom. Úplne neobvyklé až neprirodzené je, že sa javia sa ako niečo večné a neustále sa rozrastajúce. Z prírodných prvkov sa k týmto vlastnostiam dá najviac prirovnať zlato, ktoré nehrdzavie, nestráca lesk a nepodlieha rozpadu. V minulosti bolo zlato vďaka týmto vlastnostiam používané ako platidlo, ale aj ako metaforické vyjadrenie posvätnej duše, ktorá je nepominuteľná a nemenná.
Božské vlastnosti peňazí založené na abstrakcii a oddelenia od vecí reálneho sveta dosiahli extrém na úplnom začiatku dvadsiateho prvého storočia, keď finančná ekonomika prestala byť ukotvená v reálnom hospodárstve a začala žiť svoj vlastný život. Obrovské majetky Wall Street nie sú výsledkom skutočnej produkcie a existujú akoby v oddelenom svete.
Finančníci sa dívajú dolu z Olympských výšin, nazývajúc samých seba „vládcami sveta“, a smerujú božskú moc, ktorej slúžia, k získavaniu bohatstva alebo k skaze más. Obrazne povedané presúvajú hory, ničia lesy, menia toky riek, spôsobujú rozvoj alebo úpadok národov. Avšak peniaze sa skoro stali vrtošivým božstvom. Ako píšem tieto slová, zdá sa, že horúčkovito rastúce rituály, ktorými zvyklo spoločenstvo finančníkov udobrovať božstvo Peniaze, sa míňajú účinkom. Rovnako ako duchovenstvo umierajúceho náboženstva, vyzývajú svojich nasledovníkov k väčším a väčším obetiam a zároveň v každom ich nešťastí vidia buď hriech (nenásytní bankári, nezodpovední spotrebitelia) alebo mysteriózny rozmar Boha (finančný trh). Avšak niektorí už obviňujú aj samotných kňazov.
To, čo nazývame recesiou, by mohlo byť v skorších kultúrach označované slovami „Boh opustil tento svet“. Peniaze sa strácajú a s nimi aj základná vlastnosť ducha; sila oživujúca svet človeka. Keď to píšem, stroje na celom svete zaháľajú; závody prestali vyrábať; stavebné zariadenia sú opustené; parky a knižnice sa zatvárajú; z miliónov sa stávajú bezdomovci a hladujúci, hoci bytové jednotky sú prázdne a potraviny sa kazia v skladoch. A to napriek tomu, že stále existujú ľudské a materiálne zdroje na stavbu budov, distribúciu potravín a chod závodov. To, čo sa stratilo je skôr niečo nemateriálne, ten oživujúci duch. Peniaze. To je to, čo chýba. Tak neskutočné (vo forme elektrónov v počítačoch), že je ťažko povedať, že to vôbec existuje. A pritom tak mocné, že bez toho sa ľudská produktivita úplne rozpadá. Demotivačný efekt vyplývajúci z nedostatku peňazí môžeme vidieť taktiež na individuálnej úrovni. Ilustruje to stereotyp nezamestnaného človeka, takmer zlomeného, rozvaleného v spodnom prádle pred televízorom, pijúcom pivo, ledva schopného zdvihnúť sa zo svojho kresla. Peniaze, ako sa zdá, oživujú ľudí podobne ako stroje. Bez nich sme ako bez duše.
Neuvedomujeme si, že náš koncept božskosti pritiahol k sebe boha, ktorý pasuje k tomu konceptu a dal mu vládu nad svetom. Oddelením duše od tela, ducha od matérie a Boha od prírody, ustanovili sme vládnucu silu, ktorá je bezduchá, odcudzená, bezbožná a neprirodzená. Takže, keď hovorím o premene peňazí na niečo posvätné, nedovolávam sa pomoci nadprirodzených činiteľov k naplneniu posvätnosťou nečinný, pozemský objekt prírody. Siaham radšej späť v čase do skoršieho obdobia, do času pred rozchodom hmoty a duše, keď posvätnosť bola súčasťou všetkého.
A čo to tá posvätnosť je? Má dva aspekty: jedinečnosť a príbuznosť. Posvätný objekt alebo bytosť je niečo, niekto, kto je jedinečný, osobitý a jediný svojho druhu. Z toho dôvodu je nesmierne cenný, nenahraditeľný. Nemá k sebe ekvivalent a tým pádom ani ohraničenú „hodnotu“, keďže hodnotu možno definovať iba porovnaním. Peniaze, ako všetky nástroje merania, sú normou porovnávania.
Aj napriek svojej osobitosti je posvätnosť predsa len neoddeliteľná od všetkého čo ju stvorilo, od jej histórie a z miesta, ktoré zastáva v štruktúre všetkých vecí. Môžete sa teraz domnievať, že skutočne všetky veci a všetky vzťahy sú posvätné. Toto môže byť pravda, ale hoci tomu dokážeme uveriť intelektuálne, nie vždy to tak cítime. Niektoré veci sa nám javia ako posvätné a iné nie. Tie veci, ktoré zavnímame ako posvätné, nám majú, v konečnom dôsledku, pripomínať posvätnosť všetkých vecí.
V dnešnej dobe žijeme vo svete, ktorý bol odstrihnutý od svojej duchovnosti, takže len veľmi málo vecí nám dáva pocit, že žijeme v posvätnom svete. Masová produkcia, štandardizované výrobky, domy podľa jedného vzoru, identické balíčky jedál, anonymné vzťahy s ústavnými úradníkmi – toto všetko popiera jedinečnosť sveta. Neznámy pôvod našich vecí, anonymita našich vzťahov a nedostatok poznateľných súvislostí medzi výrobou a našim následným používaním výrobkov – toto popiera vzájomnosť. A tak žijeme bez toho, aby sme poznali posvätnosť. Za samozrejmé považujeme, že peniaze stoja nad všetkými vecami, ktorým je uprená jedinečnosť a vzájomnosť. Už samotná myšlienka mince má pôvod v štandardizácii, takže každá drachma, každý statér, každý šekel a každý juan bude funkčne identický. Naviac, peniaze, ako univerzálne a abstraktné médium výmeny, sú oddelené od svojho počiatku, od spojenia s podstatou. Dolár zostáva dolárom bez ohľadu na to, kto vám ho dal. Vyzerali by sme detinsky, keby sme vložili nejakú sumu peňazí do banky a o mesiac ich vybrali s námietkou: „Hej, toto nie sú tie isté peniaze, ktoré som sem vložil! Bankovky sú iné!“
Život peňazí berieme automaticky ako niečo nízke, pretože peniazom a veciam, ktoré si za ne kúpime, chýba prvok posvätnosti. Aký je rozdiel medzi paradajkou kúpenou v supermarkete a tou, ktorá dozrela v susedovej záhrade a ktorú som od neho dostal? Aký je rozdiel medzi domom z prefabrikátov a tým, na stavbe ktorého som sa podieľal spolu s niekým, kto mi rozumie a pozná môj život? Zásadný rozdiel týchto vecí pramení zo špecifického vzťahu, ktorý v sebe zahŕňa unikátnosť darcu a príjemcu. Keď je život plný takýchto vecí, vytvorených s láskou, prepojených sieťou príbehov k ľuďom a miestam, ktoré poznáme, je to bohatý život, vyživujúci život. Dnes žijeme život pripútaný k jednotvárnosti a neosobnosti. Dokonca aj veci, ktoré sú prispôsobené určitým zákazníkom, ak sú vyrábané masovo, sú ponúkané len v malých variáciách štandardných stavebných prvkov. Táto jednotvárnosť umŕtvuje dušu a znižuje hodnotu života.
Prítomnosť posvätnosti je niečo také, ako návrat domov, ktorý tu stále bol, a k pravde, ktorá stále existuje. Poznám ju, keď pozorujem hmyz na rastline, počujem symfóniu vtáčieho spevu alebo žabieho kŕkania, cítim blato medzi prstami na nohách, obdivujem nádherný objekt, vnímam neskutočne koordinovanú komplexnosť buniek alebo ekosystému, som svedkom náhod či symbolov v mojom živote, pozorujem hrajúce sa šťastné deti alebo som dojatý prácou génia. Bez ohľadu na to, ako sú tieto skúsenosti zvláštne, nie sú žiadnym spôsobom oddelené od ostatného života. Zdrojom ich sily sú záblesky, ktoré pochádzajú z toho skutočnejšieho sveta, posvätného sveta, ktorý je utajený a ktorý preniká tým našim.
Čo je to ten „domov, ktorý tu stále bol“, tá „pravda, ktorá stále existuje“? Je to pravda o jednote a súvislosti všetkých vecí, je to pocit spoluúčasti na niečom väčšom ako som ja, a pritom to je tiež ja. V ekológii je to princíp vzájomnej závislosti: prežitie všetkých bytosti závisí od siete ostatných bytostí, ktoré ich obklopujú, a ktoré sa v konečnom dôsledku rozpínajú a obklopujú celú planétu. Vyhynutie akéhokoľvek druhu zmenšuje našu vlastnú celistvosť, naše vlastné zdravie, naše vlastné ja; niečo v nás samotných je stratené.
Ak je posvätnosť bránou k utajenej jednote všetkých bytostí, tak je zároveň bránou k jedinečnosti a osobitosti všetkých vecí. Posvätný objekt je jediný; nesie jedinečnú esenciu, ktorú nie je možné zredukovať na súbor všeobecných kvalít. Toto je to, prečo zjednodušenia vedy pôsobia ako krádež, ako okradnutie sveta o jeho posvätnosť, keďže všetko je vytvárané tou alebo onou kombináciou vhodných spoločných stavebných blokov. V tejto koncepcii sa zrkadlí aj náš ekonomický systém, ktorý je sám poskladaný najmä zo štandardizovaných spoločných potrieb, popisov prác, procesov, dát, vstupov a výstupov a – nad tým všetkým stoja peniaze ako najvyššia abstrakcia. V minulosti to takto nebolo. Ľudia rodových spoločností nerozdeľovali bytosti do kategórií, vnímali ich hlavne ako jedinečné oduševnené indivíduá. Dokonca skaly, oblaky, zdanlivo identické kvapky vody boli chápané ako unikátne bytosti schopné vnímania. Taktiež produkty ľudských rúk boli unikátne a v charakteristických odlišnostiach niesli podpis svojho tvorcu. Existovalo spojenie medzi dvoma kvalitami posvätnosti: súvislosťou a jedinečnosťou: individuálne predmety si zachovávali znaky svojho originálu, svoje jednoznačné miesto vo veľkom obraze všetkých bytostí, v náväznosti na zvyšku procesov tvorby. Štandardizované predmety, komodity sú uniformné a anonymné.
V tejto knihe opíšem víziu posvätného peňažného systému a ekonomiky, ktorá stelesňuje vzájomnú príbuznosť i originálnosť všetkých vecí. Už viac nemôžu byť oddelené, či v rovine faktu alebo predstavy, od prirodzenej formy, ktorá je základom. Toto znova spája dlho oddelené sféry človeka a prírody; je rozšírením ekológie, ktorá sa podrobuje všetkým svojim zákonom a nesie všetku svoju krásu.
V každej inštitúcii našej civilizácie, bez ohľadu na to, ako je ohavná alebo skorumpovaná, existuje zárodok niečoho krásneho: rovnaká nota vyššej oktávy. Peniaze nie sú výnimkou. Ich prvotným cieľom je jednoducho spájať ľudské dary s ľudskými potrebami tak, aby sme mohli žiť vo väčšej hojnosti. Jedným zo zámerov tejto knihy je opísať ako sa peniaze stali generátormi nedostatku a nie dostatku, médiom oddelenia a nie vzájomného prepojenia.
Bez ohľadu na všetko, čo sa stalo, v pôvodnej schéme peňazí ako sprostredkovateľa daru, vieme zachytiť záblesk toho, čo im jedného dňa vráti posvätnosť. Aj dnes uznávame výmenu darov ako posvätnú udalosť, čo inštinktívne vyjadrujeme slávnostnými rituálmi pri odovzdávaní daru. Posvätné peniaze sa stanú médiom pre dávanie, prostriedkom nasýtenia globálnej ekonomiky duchom daru, ktorý spravuje kultúru rodov a obcí, tak, ako sa to deje už dnes, kdekoľvek ľudia robia veci jeden pre druhého mimo peňažného hospodárstva.
Posvätná ekonomika popisuje túto budúcnosť a tiež mapuje praktické cesty, ako sa k nej dostať. Znechucujú ma knihy, ktoré kritizujú niektoré aspekty našej spoločnosti bez snahy ponúknuť pozitívne alternatívy. Iritujú ma knihy, ktoré ponúkajú pozitívne alternatívy, avšak také, ktoré sú až nedosiahnuteľné: „Musíme zredukovať emisie skleníkových plynov o 90%.“. A potom ma odrádzajú knihy, ktoré síce ponúkajú vierohodné možnosti, ale nepopisujú ako ja, osobne, sa môžem podieľať na ich realizovaní. Posvätná ekonomika operuje na všetkých štyroch úrovniach: ponúka základné analýzy toho, prečo to s peniazmi išlo zlou cestou; popisuje omnoho lepší svet založený na inom type peňazí a hospodárstva; vysvetľuje kolektívne aktivity potrebné k tvorbe takého sveta a prostriedky pomocou ktorých to dosiahnuť; skúma osobnostné veličiny transformácie sveta a zmeny identity k tomu, ako byť niekto, kto „žije darom“.
Transformácia peňazí nie je všeliek na choroby sveta, taktiež nemá povinnosť mať vyššie priority ako iné oblasti. Púhe preskupenie bitov v počítačoch nezmaže skutočné materiálne a sociálne devastácie sužujúce našu planétu. Napokon, nikto nie je schopný dosiahnuť potenciál v liečení iných sfér bez súbežnej transformácie peňazí, keďže tieto sú príliš hlboko votkané do našich spoločenských inštitúcií a do zvykoch nášho života. Ekonomické zmeny, ktoré popisujem sú časťou obrovského, všetko zahŕňajceho posunu, ktorý nenechá bez zmeny ani jeden aspekt života.
Ľudstvo sa len začína zobúdzať a poznávať skutočné rozmery krízy, ktorú prežíva. Ak sa zdá byť ekonomická transformácia, ktorú popisujem, zázračná, je to preto, lebo nič menšie ako zázrak nemôže vyliečiť náš svet. Vo všetkých sférach, od peňazí cez ozdravovanie ekológie, politiky, technológií, medicíny, potrebujeme riešenia, ktoré presahujú súčasné hranice toho, čo je možné. Našťastie, tak, ako sa starý svet rozpadá, naše znalosti o tom, čo je možné sa rozširujú a s tým vzrastá aj naša odvaha a naša vôľa konať. Súčasné zbiehanie kríz – v peniazoch, energiách, vzdelávaní, zdravotnej starostlivosti, vode, zemi, podnebia, politiky, životného prostredia a iné ďalšie – to sú pôrodné krízy, ktoré nás vyháňajú zo starého sveta do nového. Tieto krízy neodvrátiteľne zasahujú do našich súkromných životov, náš svet sa rozpadá a my samy sa rodíme do nového sveta a novej identity. Toto je dôvod, prečo tak veľa ľudí cíti spirituálnu dimenziu planetárnej krízy súčasne s ekonomickou krízou. Vnímame, že to „normálne“ sa nevráti, a že pred nami je nová normálnosť: nový typ spoločnosti, nové vzťahy k zemi, nové skúsenosti človečenstva.
Celú svoju prácu som zasvätil prenádhernému svetu, o ktorom nám naše srdcia hovoria, že je možný. Povedal som „naše srdcia“, pretože naše mysle nám zavše vravia, že to možné nie je. Naše mysle neveria, že by veci mohli byť niekedy výrazne odlišné od toho, čomu nás naučili naše skúsenosti. Pri čítaní môjho popisu posvätnej ekonomiky môžete pociťovať cynizmus, opovrhnutie alebo beznádej. Môžete odmietnuť moje slová ako niečo beznádejne idealistické. V skutočnosti aj ja sám som bol v pokušení pritlmiť môj popis tak, aby bol viac prijateľný, dôveryhodný, a tiež v súlade s našimi nízkymi očakávaniami toho, aký by život a svet mohol byť. Avšak takéto utlmenie by nebolo pravdou. A preto, hoci budem používať nástroje mysle, budem hovoriť to, čo je v mojom srdci. Z hĺbky srdca viem, že je možné, aby sme vytvorili skvelé hospodárstvo a spoločnosť a pravdu povediac, čokoľvek menšie je nás nehodné. Sme takí zlomení, že by sme túžili po niečom menšom ako je posvätný svet?
Preložila Helena Jakubčíková